Zástavba obce Gáň ležiacej v blízkosti hraníc historickej Bratislavskej a Nitrianskej župy sa vyvíjala v severojužnom smere, vedľa cesty súbežnej s tokom Derne, spájajúcej Galantu a Veľkú Maču. Na severnom okraji dediny, východne od premostenia potoka a rozvetvenia hlavnej komunikácie sa nachádza stredoveký sakrálny objekt nesúci mladšie patrocínium sv. Rodiny, situovaný pôvodne v ohradenom priestore.
Dediny „biskupský Gáň“ a Gáň patriaci hradu Hlohovec (villa Gan, que pertinet ad Gulgouz) vymedzujúce hranice majetkov zoborského kláštora sú vymenované už v listine kráľa Kolomana z roku 1113. Skutočnosť, že druhá zoborská listina uvádza dve susediace dediny nesúce totožný názov svedčí o istej ustálenosti a rozvinutosti lokalít na začiatku 12. storočia. Hypoteticky preto možno uvažovať aj o prítomnosti sakrálneho objektu. Sledovanie zmien vo vlastníctve dvoch Gání v dekádach medzi vydaním zoborskej listiny a nasledujúcou písomnou zmienkou komplikuje absencia prameňov. O to výpovednejšia je informácia z roku 1251. V metácii Šale sa totiž spomína zem (terra) Gan patriaca Kazimírovmu synovi. Posun oproti predošlému stavu je evidentný: jeho príčiny treba vidieť v tatárskom pustošení, dôsledkom ktorého sa vyľudnili a definitívne zanikli mnohé staršie sídla. Listiny od polovice 13. storočia vypovedajú len o jednom majetku s názvom Gáň. Po vymretí Kazimírovho rodu pripadol korune a disponovala ním kráľovná. Manželka Belu IV., Mária, darovala jeho časť v roku 1268 išpánovi Bartolomejovi z Veče. Ako „kráľovnin Gáň“ (Gaan reginalem) sa spomína ešte vo svedectve Nitrianskej kapituly z roku 1297. Skutočnosť, že druhá zoborská listina uvádza dve susediace dediny nesúce totožný názov svedčí o istej ustálenosti a rozvinutosti lokalít na začiatku 12. storočia. Hypoteticky preto možno uvažovať aj o prítomnosti sakrálneho objektu. Sledovanie zmien vo vlastníctve dvoch Gání v dekádach medzi vydaním zoborskej listiny a nasledujúcou písomnou zmienkou komplikuje absencia prameňov. O to výpovednejšia je informácia z roku 1251. V metácii Šale sa totiž spomína zem (terra) Gan patriaca Kazimírovmu synovi. Posun oproti predošlému stavu je evidentný: jeho príčiny treba vidieť v tatárskom pustošení, dôsledkom ktorého sa vyľudnili a definitívne zanikli mnohé staršie sídla. Listiny od polovice 13. storočia vypovedajú len o jednom majetku s názvom Gáň. Po vymretí Kazimírovho rodu pripadol korune a disponovala ním kráľovná. Manželka Belu IV., Mária, darovala jeho časť v roku 1268 išpánovi Bartolomejovi z Veče. Ako „kráľovnin Gáň“ (Gaan reginalem) sa spomína ešte vo svedectve Nitrianskej kapituly z roku 1297 Bartolomeja a Urbana z Veče Aladárovi a Petrovi, synom Ivánku z rodu Péch. V donačnej listine z roku 1317 sa medzi inými majetkami objavuje aj possessio Gaan. Miestnym farárom bol v rokoch 1332 – 1337 Juraj. Záznam žiaľ neuvádza titul miestneho kostola. Patrocínium sv. Ondreja je tak nateraz doložené až ku koncu 17. storočia.
Región už v roku 1530 zažil prvé turecké nájazdy a svojich stúpencov si tu veľmi skoro našla aj reformácia. Okrem týchto, všeobecne známych faktov ostávajú dejiny obce v prvej polovici 16. storočia bielym miestom. V najstarších zachovaných vizitačných zápisniciach z rokov 1561 a 1562 sa Gáň nespomína ani len medzi fíliami. Situáciu čiastočne osvetľujú donačné listiny vystavené v tomto období pre kastelána šintavského hradu, Tomáša Tarodiho (Tharodyho) hovoriace o opustených poddanských usadlostiach. Po obsadení južných častí Uhorska Osmanmi prichádzajú na územie dnešného Slovenska početné šľachtické rodiny, medzi nimi aj Čutiovci (Csuthy) pôvodom z Felcsútu v župe Fejér usadení v Gáni.
Tzv. pázmáňovská vizitácia (1634) zachytáva ešte staršiu situáciu, keď spomína bývalú faru v Gáni s fíliami Brakoň a Nebojsa, ktoré boli v čase vzniku záznamu spravované kazateľom z Galanty. Kostol v Gáni bol podľa vizitátora „ruinou“. V neskoršej vizitácii z roku 1673 opäť nenachádzame údaj vzťahujúci sa k obci. O predchádzajúcom patrocíniu kostola nás oboznamuje zápis Štefana Senciho (Szenczy) z roku 1694. Kostolík (ecclesiola) sv. Ondreja charakterizoval ako opustený a všetkého zbavený.
Schátraný kostol v roku 1745 dal na vlastné náklady obnoviť miestny šľachtic Juraj Pacer (Patzer, Pacera). Pri tejto príležitosti bol objekt požehnaný ku cti Ježiša, Márie a sv. Jozefa (sv. Rodiny). Loď získala klenbu a na bližšie neuvedenom mieste pod kostolom bola vytvorená krypta rodiny Pacer. Stav zaklenutej sakristie zhoršovala vlhkosť. Pred jediným, zrejme už dnešným – západným vstupom bola drevená žobráčňa, nachádzajúca sa v zlom stave. Strechy kostola pokrýval šindeľ. V strede strechy lode (?) sa týčila poškodená drevená vežička bez zvonov. Malý zvon bol zavesený na priečelí. Interiér bol v roku 1756 vybavený tromi oltármi. Hlavnému dominoval obraz sv. Rodiny so sv. Annou a sv. Joachimom. Nad ním, pravdepodobne v nadstavci bol reliéf sv. Trojice, kým „na najvyššom mieste“ stála socha sv. Antona Paduánskeho. Na evanjeliovej strane bol situovaný nový bočný oltár Nepoškvrneného počatia založený Pavlom Pacerom. V jeho štíte, nad sochou alebo obrazom Panny Márie sa nachádzalo spodobenie sv. Juraja. Na druhom bočnom oltári bol upevnený „starý obraz na plátne“ znázorňujúci sv. Ondreja, v jeho hornej časti umiestnená šaštínska Pieta. Vo vnútri stála tiež „stará“ kazateľnica s polychromovanými sochami štyroch evanjelistov, drevená, maľovaná empora bez organu a lavice usporiadané do dvoch radov. Domnievame sa, že bočný (pôvodne azda hlavný) oltár sv. Ondreja, kazateľnica a empora pochádzali z čias pred rokom 1745. Mohli tak byť zhotovené po prevzatí kostola katolíkmi po roku 1673.
Napriek tomu, že stavba prešla pred polovicou 18. storočia rozsiahlou obnovou, už v dobe vizitácie uskutočnenej o dekádu neskôr boli zjavné viaceré nedostatky. Stav kostola upadal, čoho príčinu tušíme vo vážne poškodenej streche. V roku 1761 stál vo vnútri iba jeden (hlavný) oltár. V období medzi vizitáciami v rokoch 1761 a 1781 sa realizovala ďalšia obnova. V interiéri pribudli nové bočné oltáre, sv. Jána Nepomuckého na evanjeliovej strane postavený Jozefom Hartvighom a sv. Jozefa na epištolovej. Zo staršieho zariadenia sa zachovala kazateľnica so sochami evanjelistov. Vo veži situovanej v strede zastrešenia lode (alebo nad štítom?) boli zavesené dva zvony, vážiace 70 a 30 libier. Starý cintorín okolo kostola ohraničovala murovaná ohrada, pre pochovávanie však slúžilo už nové pohrebisko.
V priebehu 19. storočia je doložených niekoľko renovácií kostola, z ktorých prvá z roku 1832 sa dotkla celého objektu. Ďalšie opravy prebehli v rokoch 1913, 1915, 1925 a 1926. Bližšie nešpecifikované práce vyvolané vojnovými udalosťami sa realizovali v roku 1946. Posledná obnova pamiatky začala v roku 1967, pričom zámer predložený správcom rátal iba s novými nátermi. Po celoplošnom obití fasádnych omietok sa ukázali neznáme stavebné detaily, čo si vyžiadalo prerušenie prác a vypracovanie nového návrhu pamiatkových úprav. Projekt koncipovaný s dôrazom na rekonštruovanie a prezentáciu novoodkrytých detailov sa nerealizoval dôsledne. Strešná krytina a okenné výplne boli vymenené v roku 2012 kvôli havarijnému stavu.
V mesiacoch máj a jún 2013 prebiehal architektonicko-historický a umelecko-historický výskum kostola pod vedením Mgr. Michaely Haviarovej, PhD. V tom istom roku v mesiacoch október a november sa uskutočnil archeologický výskum blízkeho okolia kostola pod vedením Mgr. Michala Takácsa.